Desivý kláštor pri Podhájskej prežil Osmanov, zvrhlých mníchov až ho rozobral ho ľudNa prečítanie: 7 min.

Celkom: 1,655 , Dnes: 1 zobrazení

Podhájska pre nás znamená relax v termálnej slanej vode s ilúziou vnútrozemského mora, večerné posedenie pri víne i odpočinok. Pritom kúsok vedľa leží pamiatka, ktorá namiesto rajských radovánok naženie husiu kožu a zdvihne hladinu adrenalínu.

Neďaleko od Podhájskej, hneď pri ceste do obce atypického názvu Čechy, sa počas prvej polovice šestnásteho storočia začali budovať objekty kláštorného komplexu rehoľníkov Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka. Ten neskôr získal reprezentatívnu podobu vyšperkovaného vrcholného baroka s monumentálnym dvojvežovým chrámom.

Múr presbytéria – jediný zvyšok impozantného chrámu

Veľkolepý charakter ešte dokresľoval termálny prameň vyvierajúci priamo v kláštornom komplexe. Súčasť inventáru vtedy tvorila mimoriadne cenná knižnica, ktorá obsahovala viac ako tisícku veľmi vzácnych zväzkov.

Ideálne miesto na výlet z tak obľúbenej Podhájskej. Keď som oznámil cieľ výletu recepčnému, začal sa okamžite smiať. “Dobre to miesto poznám,” povedal mi veselo. “V minulosti sa v areáli kláštora konali zrazy mládeže, tam sa tancovalo a bavilo,” prekvapil ma. “Zároveň sa tu slúžili omše pod holým nebom. Vtedy ešte priečelie zvyškov kostola ozdobil drevený kríž,” spresnil.

Z predchádzajúcej podoby kláštora totiž takmer neostal kameň na kameni. Pozostatky kláštora naplno zahalili nálety drevín a ako memento zmaru z nich nápadne vyčnieva vysoký fragment bývalého pompézneho chrámu. Dostupné zdroje pritom Kresťanské zhromaždenia, o ktorých mi rozprával recepčný, datujú ešte do prvej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Kláštor sa volal Máriacsalád, v slovenčine sa používa názov Mariánska Čeľaď, alebo fonetický prepis Máriačalád.

Paulínsky kláštor Máriačalád v katastri obce Veľké Lovce. Rytina z 19. storočia

V dobách minulých objekt nakrátko obsadili osmanské vojská, lebo okrem iného plnil aj úlohu protitureckej pevnosti. S ňou býva dávaný do súvislosti labyrint podzemných chodieb a úkrytov. Tie podnietili vznik povestí o tuneloch vedúcich až do Ostrihomu, Hronského Beňadiku či Nových Zámkov. Na existenciu tajných podzemných priestorov ukazujú terénne prepady blízko kláštora.

TIEŽ POZRIEŤ:  SLOVENSKO: Unikátne miesta, ktoré by ste mali poznať

Cirkevnú éru komplexu ukončili Jozefínske reformy a zároveň sa odštartovalo dlhé obdobie postupného chátrania. Skazu navyše urýchlil požiar po údere blesku, udalosti druhej svetovej vojny a následné rozobratie kostola. Za minulého režimu sa síce zlepšenie nekonalo, budovy kláštora sa aspoň darilo ako-tak udržať v prevádzke.

A dokonca tu začala aj kompletná rekonštrukcia strechy. “Pozostatky plánovali premeniť na regionálne múzeum,” pokračoval vo výklade recepčný z hotelu. “Dokonca vnútri vznikol uzamknutý prípravný depozitár, kam ľudia z okolia prinášali ako dary rôzne budúce zbierkové predmety, ktoré objavili na svojich pozemkoch a po stodolách,” vysvetlil.

“Vzápätí ale znenazdania vypukla nežná revolúcia, práce sa zastavili a depozitár vyplienili zlodeji. Následne prišla na rad strecha – kto sem došiel, ten si odviezol krytinu, trámy, tehly, mramor. A od tej doby bol s kláštorom definitívny amen,” uzatvára môj sprievodca históriou.

Kláštor z hororu

Zvyšky budov len opatrne vykukujú z bujnej zelene, miestami sa dochovali skromné ukážky vonkajších kamenných ozdôb. Osirelý zbortený areál vyvoláva stiesnené až nepríjemné pocity. Oproti ležérnej pohode Podhájskej ide o ohromný kontrast. Vnútri vidím totálnu skazu: opadanú omietku, zvyšky štukových omietok, čo na začiatku hýrili bohatstvom kriviek barokového umenia, hromady sutín, odhalené murivo klenieb, odpadky po podozrivých večierkoch. Všetko mne najviac pripomína ateliér pripravený na natáčanie hororu.

Už letmý pohľad nevzbudzuje dôveru o bezpečnosť. Staršie zábery zničených interiérov zachytávajú aj útržky pestrých nástenných malieb, ktorých autorom je významný český výtvarník Ján Krstiteľ Václav Bergl. Ten svojim dielom skrášlil aj miestnosti vo viedenskom Schönbrunne.

Z pochmúrneho rozjímania ma vytrhol príchod rodinky. Podľa hovoru to tu dobre poznali. Suverénne vkročili do ďalšieho vstupu dôkladne zamaskovaného zeleňou a rýchlo zmizli vnútri temných chodieb. Aj s malými deťmi. Celkom ma udivila ich odvaha. Opatrne som ich nasledoval. Avšak stále ma sprevádzal pocit nevítaného votrelca.

TIEŽ POZRIEŤ:  Cyperská gastronómia - keď je jedlo zážitkom...

Brloh zvrhlosti

Hoci kláštor by primárne mal platiť za miesto pokory, čistoty duše, odopretie si svetských radovánok a cnostného asketického života odovzdaného Bohu, tak opak bol pravdou. Monumentálny osamelý areál vzbudzoval u miestnych skôr strach a hrôzu.

Drsné svedectvo podávajú početné povesti, ktoré mnohokrát stoja na reálnych základoch. Rehoľné rúcho tu mnohokrát obliekli neprvorodení šľachtickí synovia. Niečo ako dnešná zlatá mládež. A tí boli navyknutí na úplne iný životný štýl, než odporúča Biblia. “Bieli mnísi” sa vraj k dedinčanom správali veľmi arogantne. To by sa ešte dalo rozdýchať. Ale horšia situácia nastala, keď zvrhlíci v bielom rúchu zatúžili po pozemských slastiach. A pre svoje ukojenie údajne do svojho svätostánku unášali dievčatá z blízkych dedín.

Staré príbehy sa zmieňujú o orgiách, po ktorých boli dievčatá zamurované, prípadne odvezené podzemnými chodbami preč a predané. Traduje sa, že aj jeden opát zatúžil po krásnej snúbenici miestneho mladíka. Krásavicu pod zámienkou spovede vlákal do kláštora. Potom sa jej v podzemnej cele zmocnil. Dievča sa mu statočne bránilo a v poslednej chvíli, keď sa chystal kobku zamurovať, opáta prekliala. Asi za týždeň rehoľníci počuli z jeho pracovne rev podobný vlčiemu vytiu. Keď komnatu otvorili, tak namiesto opáta zbadali rozzúreného naježeného vlka. Ten okamžite utiekol von a dodnes sa snáď stále potuluje po priľahlých lesoch.

Avšak časť prameňov povesti spája až s neskorším obdobím. Pretože po zrušení kláštora Mariánska Čeľaď tiež slúžila ako vojenský lazaret sa špitálom a nevybúrení vojaci zrejme vyrážali do blízkych dedín za chlapským povyrazením.

Miesto hrôzy

Hoci kláštor je dosť hojne navštevovaný, prehliadka interiéru určite znamená vysoké riziko, teda ju rozhodne nemožno odporučiť. Rozpukané klenby, široké praskliny i novo zrútené murivo jasne poukazujú na objektívne nebezpečenstvo. Niekoľko rokov staré informácie sa zmieňujú o zámeroch dať komplex znova do poriadku. Vtedy bolo prekvapivo vykonané odstránenie náletových drevín. Podľa starších zdrojov areál vlastní cirkevná právnická osoba.

TIEŽ POZRIEŤ:  Slovinsko – Najobľúbenejšie lokality / 2. časť

Internetový sprievodca uvádza kláštor ako voľne prístupný. Avšak na zadnej strane zrúteného krídla som objavil jednu úplne schovanú drobnú tabuľku so zákazom vstupu.

Mariánska Čeľaď sa však stala obľúbeným cieľom bádateľských výprav lovcov paranormálnych javov. Vďaka poznatkom z ich meraní si kláštor vydobyl označenie “nejdesivejšieho miesta Slovenska”. Ďalej Mariánska Čeľaď vábi milovníkov tajomna, vyznávačov urbexu a rôznych dobrodruhov, ktorí sa tu pokúšajú pátrať po bájnom zlatom poklade.

Pridaj komentár

Don`t copy text!
%d blogerom sa páči toto: