Omán – krajina hlinených hradov a pevnostíNa prečítanie: 13 min.

Celkom: 2,540 , Dnes: 1 zobrazení

Sultanát Omán je jedným z dvoch posledných sultanátov na svete. Druhým je sultanát Brunei. Omán leží v juhovýchodnom cípe Arabského polostrova. Zaberá územie o niečo väčšie ako Taliansko (309 500 km2), ale má len niečo cez 3 milióny obyvateľov. Pobrežie Ománu sa tiahne od Hormuzského prielivu až po hranicu s Jemenom na juhu. Teploty dosahujú od mája do septembra až 45 stupňov Celzia, od októbra do apríla sú teploty príjemné a vhodné ako pre poznávanie tejto krásnej krajiny, tak pre pobyty pri Ománskom zálive a Arabskom mori, ktoré sú súčasťou Indického oceánu.

Omán je krajina vysokých hôr, púští, zvlnených pieskov a presýpajúcích sa dún, kde v údoliach nájdete zelené oázy a na pobreží biele pláže obmývané teplými vodami Indického oceánu. Omán je prosperujúca krajina s príjemnými obyvateľmi, doteraz málo poznamená masovým turizmom. Pre svoje atrakcie a bezpečnosť bude v najbližšej dobe vyhľadávaným cieľom európskych cestovateľov.

Muscat

Pradávna krajina medi, kadidla a myrhy

V priebehu histórie mal Omán rôzne mená, ktoré súviseli s jeho vnímaním v ďalekých krajinách. Najznámejší je Zem Magan, ako ho nazvali starí Sumeri. Názov súvisí s tavením medi, ktorá sa ťažila a tavila v pohorí Hadžár. V blokoch sa potom cenný kov dopravoval po karavánových chodníkoch vedúcich do Mezopotámie a do povodia Indu. Na sumerských tabuľkách písaných klinovým písmom sú odkazy na čulé obchodné styky Sumerov s touto ďalekou krajinou. Gudea z Lagašu, sumerský vládca (asi 2144 až 2124 pr. N. L.) si dal zhotoviť veľa svojich sôch zo sopečného dioritu, ktorý sa dovážal aj z územia dnešného Ománu.

Od pradávna z Ománu odchádzali karavany tiav naložené kadidlom, myrhou, jemnými látkami, hodvábom a korením. Ťažko by ste v starovekom svete našli svätyňu bez vône kadidla, živice, ktorá sa vyvažovala zlatom. Kadidlo z Ománu sa našlo dokonca v hrobke Tutanchamóna, ktorý bol pochovaný pred viac ako 3500 rokmi v egyptskom Údolí kráľov. Je to doklad o starovekej kultúre, ktorá v Ománe kvitla.

Dodnes je Omán voňavou krajinou. V každej reštaurácii, hale hotela a obchode cítite nepretržite vôňu kadidla, ktoré má však veľa podôb. Nie je to jedna monotónna vôňa, ktorú poznáme z našich kostolov, ale príjemná harmónia vôní orientálnych ingrediencií. Rovnako tak voňaví sú Ománci, ktorí si svoje belostné tradičné oblečenie po vypraní a vyžehlení ešte nechávajú prevoňať na zvláštnych prútených konštrukciách, pod ktorými tlie na drevenom uhlí vo vykurovadle kadidlo alebo myrha.

TIEŽ POZRIEŤ:  First Minute alebo nekopte do nevinných...

Ibádíja – Ománska vetva islamu

Arabské kmene, ktoré sa v Ománe neskôr usadili, sa stretávali s etnickými skupinami, ktoré pochádzali z územia, kde sa rozkladá dnešný Irán. Severná časť Ománu bola po dlhé stáročia súčasťou perzskej Achameinovskej ríše, neskôr bol Omán závislým územím Partskej a neskôr Sásánovskej ríše, ktoré sa stali nástupcami Achameinovcov. Perzskú nadvládu ukončil až príliv arabských moslimov.

Islam prišiel do Ománu v 7. storočí ešte za života Proroka Mohameda. Od 8. storočia sa v Ománe, praktizuje islam ibádija, ktorý môžeme nazvať umierneným, ale konzervatívnym smerom ovplyvneným učením ranej islamskej sekty cháridžovcov. Cháridžovci vypovedali r. 657 štvrtému kalifovi Alímu poslušnosť a odmietli usporiadanie následníctva podľa pôvodu, naopak zdôrazňovali osobné kvality vodcu. Jedným z hlavných rysov ibádije je teda to, že si obyvatelia vyberajú panovníka ľudovým hlasovaním.

V roku 751 si ibádijovskí moslimovia v Ománe zriadili svoj Imam (forma teokratickej vlády). S prestávkami vydržal imámát až do polovice 20. storočia. Do roku 1970 sa používal pre krajinu názov “Maskat a Omán”, ktorý veľmi dobre vystihoval dve rozdielne politické kultúry. V Maskate, ktorý leží na pobreží a je viac kozmopolitný, vládol sultán. Vo vnútrozemí, kde prevažujú kmeňové tradície, vládli, veľakrát nezávisle na sultánovi, imámovia podľa nemenných zvykov sekty ibádija.

Námorná veľmoc

V priebehu svojej histórie čelil Omán nájazdom náboženských odporcov, iránskych šiitských panovníkov a dokonca bol na čas ovládnutý seldžuckými Turkami. Portugalci sa zmocnili Maskatu 1. apríla 1515 a s malými prestávkami tu zotrvali až do roku 1650, kedy boli vyhnaní novou ománskou dynastiou Ja’aruba. Tento deň sa v modernom Ománe slávi ako štátny sviatok. Panovníci dynastie Ja’aruba pozdvihli úroveň poľnohospodárstva, rozšírili obchod a urobili z Ománu jednu z námorných veľmocí. Ománci sú od pradávna zruční stavitelia lodí a práve s pomocou svojej flotily ovládli na dlhé dve stáročia rozsiahlu oblasť ďaleko za hranicami svojej ríše. Ománske sily vyhnali Portugalcov z Východnej Afriky a z Mozambiku a založili prosperujúce osady na Zanzibare, v Mombase a na iných miestach východoafrického pobrežia.

Omán je jediným štátom Zálivu, ktorý mal svoju ríšu. V ostatných častiach Arabského polostrova bola spoločnosť chudobných nomádov usporiadaná v kmeňovom zriadení a žiadne štátne útvary tu nevznikli. Zanzibar bol po Maskate druhým hlavným mestom Ománu. Ománci obchodovali čulo s krajinami Východnej Afriky a prinášali tam svoju kultúru a náboženstvo. Dá sa povedať, že islam bol na východné pobrežie Afriky privezený na plachtách ománskych lodí dhow. Nutné však podotknúť, že Ománci sa veľkou mierou podieľali na obchode s otrokmi, ktorý bol hlavným zdrojom ich bohatstva.

Ománska loď – dhow

Koniec otrokárstva, koniec prosperity

Začiatkom 18. storočia vypukli v Ománe mocenské boje o následníctvo, ktoré vyvolali dlhé obdobie občianskych vojen. A vtedy sa na scéne objavuje klan Al Busaid, z ktorého pochádza súčasná vládnuca dynastia. Vládcovia z rodiny Al Busaid spravovali veľké územie Ománu vrátane afrických dŕžav, ale keď Briti v polovici 19. storočia vyhlásili obchod s otrokmi za nezákonný, prosperita Ománu prudko poklesla. Ekonomika sa zrútila a mnoho ománskych rodín sa sťahovalo na Zanzibar. Počet obyvateľov Maskatu klesol medzi rokmi 1850 až 1870 z pôvodných 55 tisíc na iba 8 tisíc. Veľká Británia obsadila väčšinu z ománskych zámorských dŕžav a Omán sa stal úplne inou krajinou. V roku 1798 bola podpísaná Zmluva o priateľstve medzi Veľkou Britániou a Ománom a Británia sa stala garantom sultánovej vlády. V roku 1856 vypukla vo vládnucej dynastii kríza a Ománska ríša bola rozdelená na sultanát Maskat a Omán a na sultanát Zanzibar. Roku 1891 sa Maskat a Omán stal britským protektorátom, nezávislosť získal až v roku 1951.

Sultán reformátor

Až do roku 1970, než sa moci ujal sultán Kábus bin Said al Said, ktorý zvrhol svojho konzervatívneho otca sultána Saida bin Tajmura, bol Omán izolovanou krajinou, jednou z najchudobnejších na svete. Sultán Kábus prevzal krajinu v zúfalom stave. V Ománe, krajine, ktorá mala zásoby ropy a plynu, trpeli obyvatelia infekčnými chorobami a podvýživou, neexistovali cesty, nemocnice, školy, krajina nebola elektrifikovaná. Pred novým vládcom stáli ťažké úlohy. Nový sultán uskutočnil nevyhnutné reformy, vyrovnal kmeňové, regionálne a etnické rozdiely, národné bohatstvo využil pre rozvoj infraštruktúry a postupne vytvoril prosperujúci štát.

Svedkovia stáročnej búrlivej histórie

Ak cestujete naprieč Ománom, uvidíte všade veľa hradov, pevností, strážnych veží a opevnení. Toto územie museli ľudia bez prestania brániť. Proti susedom, proti kmeňom z vnútrozemia, proti nájazdníkom z cudzích krajín. Život tu nebol jednoduchý. Krajinu si ani nemožno predstaviť bez týchto stavieb z kameňa, hliny a štuku, ktoré neboli len súčasťou obranného systému, ale aj centrami miestnej správy a miestami, kde žili ľudia. Stavby sú zdobené typickými prvkami, ktoré sa znovu hojne používajú aj v súčasnej modernej ománskej architektúre. Interiéry sú bohato zdobené trámovými maľovanými stropmi, kaligrafickými nápismi a bohatou štukatúrou. Klimatizácia bola zaistená nízko posadenými vysokými oknami a malými okienkami pri strope, ktoré umožňovali cirkuláciu vzduchu.

Tieto unikátne stavby boli až do 80. rokov 20. storočia v zlom stave, a upadali do zabudnutia. Tradičné hlinené stavby podliehajú poveternostným vplyvom a ak sa v pravidelných intervaloch neobnovujú, rýchlo chátrajú a rozpadajú sa. Až potom, čo sa ománska vláda, respektíve osvietený sultán Kabus, ktorý vládne viacmenej autokraticky, rozhodla všetky tieto úžasné historické pamiatky obnoviť, dochádza k dôkladnej, ale nesmierne náročnej obnove národného kultúrneho dedičstva. A je to naozaj beh na dlhú trať, len hradov a pevností je v Ománe viac ako 500, a to nehovoríme o opevnených vežiach a domoch. Na tejto náročnej úlohe sa podieľa aj tím odborníkov z Maroka, kde majú s reštaurovaním podobných pamiatok veľké skúsenosti. Na obnovu sa používajú len prírodné materiály, ktoré pochádzajú z najbližšieho okolia. Je naozaj ťažké namiešať tú pravú zmes malty a omietky z miestnych surovín. Cement sa pre obnovu týchto stavieb vôbec nehodí. Hlinené tehly pod cementovou vrstvou kumulovali vlhkosť a nové fasády čoskoro popraskali.

Kvarteto ománskych hradov a pevností

Bolo by ťažkou úlohou navštíviť všetky historické monumenty v Ománe, je však takmer povinnosťou zhliadnuť aspoň štyri najznámejšie.

Pevnosť Bahla – jediná ománska pevnosť na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO

Najstaršou a najväčšou pevnosťou v Ománe a jedinou zapísanou na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO je pevnosť Bahla. Jej najstaršia časť bola postavená už okolo 500 pr. N. L. Pevnosť bola v minulosti mnohokrát prestavaná, v 13. storočí ju prestaval kmeň Nabhani, v 17. storočí Ja’arubiovia a v 19. storočí al Busaidiovia. Pevnosť bola však v polovici minulého storočia v tak zlom stave, že sa jej rekonštrukcia začatá v roku 1988 pretiahla až do roku 2012. Pevnosť je veľmi rozsiahla, má mnoho veží, mešít a studní. Jej prehliadka zaberie dve až tri hodiny. Pevnosť Bahla, hoci je najväčšia, nedisponuje zatiaľ mobiliárom ani v nej nie je zabezpečená sprievodcovská služba.

Nachal – pevnosť uprostred oázy

Nachal (Nakhal) je obľúbeným cieľom ako pre miestnych, tak aj zahraničných návštevníkov. Mnohí veria, že pevnosť tu stála už v predislamskom čase, niekedy pred 1500 rokmi. Oáza Nachal, uprostred ktorej bola pevnosť vybudovaná, sa nachádza asi 120 km od hlavného mesta Muskatu. Aj táto pevnosť bola mnohokrát obnovovaná, posledné úpravy prebehli v roku 1990. Na rozdiel od ostatných významných pevností sa pevnosť v Nachal nikdy nestala sídlom vládnuceho imáma alebo sultána. Pevnosť nemá žiadny bežný pôdorys, namiesto toho sleduje nepravidelný tvar skaly, na ktorej je vybudovaná. V spodnej časti pevnosti je mešita, studňa a sklad datlí, v horných poschodiach pevnosti je rezidencia guvernéra – waliho, prijímacie miestnosti pre mužov a ženy a detské izby pre deti waliho. V pevnosti Nachal sa môžeme zoznámiť s tým, ako ľudia v minulosti žili, ako boli zariadené ich izby, ako sa obliekali.

Hrad Džabrín – ománsky Karlštejn

Tento hrad je najkrajšou pamiatkou v celom Ománe. Bol postavený až v neskorom 17. storočí imámom Bel’arabom bin Sultan Al Ja’arrubi, synom imáma Sultana bin Saif Al Ja’arubi, ktorý vyhnal Portugalcov z Ománu. Hrad Džabrín sa líši od iných ománskych stavieb tým, že nebol postavený v časoch vojny, ale v období mieru a prosperity. Chýba mu preto opevnenie a je viac palácom než pevnosťou. Imám Bel’arab bol obdivovateľom vedy a umenia a stavba paláca sa tomu podriadila. Trojpodlažná budova s ​​dvoma vežami, množstvom prijímacích sál, hodovných miestností a salónov má tiež knižnicu a náboženskú školu (madrasu). Vnútorná výzdoba hradu vyniká zdobenými oknami, drevenými balkónmi, kaligrafiou vpísanou do oblúkov a úžasnými dekoratívnymi stropami. Najkrajšou miestnosťou hradu je hala “Slnka a mesiaca”, prijímacia sála pre dôležitých hostí so 14 oknami a stropom sa zložitým vzorom v tvare očí.

Nizwa, predošlé hlavné mesto Ománu

Ďalšou z obľúbených turistických atrakcií v Ománe je pevnosť v meste Nizwa, ktoré bolo od polovice 8. storočia až do polovice 12. storočia hlavným mestom Ománu, odkiaľ vládli ománski imámovia. Pevnosť v Nizwe je úžasným príkladom spôsobu života, ktorým žili Ománci v minulých storočiach. Najstaršia časť pevnosti bola postavená už v 9. storočí, súčasná podoba je zo 17. storočia. Pevnosť je výnimočná tým, že jej veža je kruhová a tiež najväčšia zo všetkých ománskych veží. Pevnosť v Nizwa má sedem studní, niekoľko väzení a súdny dvor. Hlavná veža má mnoho obranných mechanizmov ako sú nástrahy, medové pasce, ktorými sa na útočníkov lial vriaci datľový med, a strieľne. V pevnosti môžu návštevníci zhliadnuť mnoho múzejných exponátov. Návšteva pevnosti v Nizwa je pre každého návštevníka Ománu dobrým spôsobom, ako sa zoznámiť so spôsobmi života Ománcov, ktoré boli v krajine bežné ešte v pomerne nedávnej dobe.

 

Pridaj komentár

Don`t copy text!
%d blogerom sa páči toto: