Reportáž: Nekonečné pláne SerengetiNa prečítanie: 10 min.

Celkom: 393 , Dnes: 1 zobrazení

Vstup do Serengeti je čisto formálny. Z pár guľatín urobená brána ako do skautského tábora, len závora chýba. Na štíte je nápis vítajúci v Serengeti, je len našou dobrou vôľou, že bránou naozaj prejdeme, stojí uprostred roviny nad poľnou cestou bez krajníc, žiadne ploty, žiadne prekážky.

Čo o Serengeti hovorí Wikipedia:

Národný park Serengeti leží v severnej Tanzánii východne od Viktóriinho jazera a jedná sa o jedno z najslávnejších a najrozsiahlejších chránených území Afriky. Od roku 1981 nechýba na zozname UNESCO. Jeho rozloha je 14 763 km2. Tunajšej krajine dominuje veľký počet zvierat, medzi ktorými nechýbajú pakone, zebry, žirafy, levy, gepardy, leopardy, hyeny, slony alebo nosorožce. Krajinu tvorí lávové plató, z ktorého vystupujú reliéfy sopiek, pokryté trávnatými savanami. V západnej časti parku sa nachádzajú tiež galeriové lesy, malé jazerá a žriedla s hojnosťou vody. V parku sú chladné noci a horúce dni, rozdiely sú často viac ako 15 ° C. Priemerné denné teploty vzduchu sa v parku pohybujú medzi 17 a 21 ° C. Vlhkosť vzduchu je 40%, priemerné ročné zrážky sa pohybujú okolo 800 mm.[subscribe_to_unlock_form]

Serengetské pláne vznikli rozliatím riedkej lávy, ktorá stuhla a bola zaliata vodami rozľahlého bezodtokového jazera. Tisíce rokov sa usadzovali soli na jeho dne, než ich nový výbuch sopky opäť zalial lávou. Tá ale bola poréznejšia a časom sa zmenila na úrodnú pôdu, avšak o hrúbke len okolo jedného metra. Takže stromy sa v plytkej pôde neudržia, korene neprerastú soľnou vrstvou. Klasická Serengeti je teda trávnatá, bez stromov. Len na okrajoch sú oblasti porastené aj vyššou vegetáciou, kríkmi a stromami.

Rútime sa ďalej rovinatou savanou, dostali sme sa už za čelo veľkej migrácie stáda pakoňí. Na každej strane cesty vidíme do diaľky desiatok kilometrov plochú krajinu. Pastvina je husto pokrytá čiernymi bodkami, čím bližšie sú tie bodky k nám, tým zreteľnejšie rozpoznávame telá pakoňov. Rôzne hustým, ale nepretržitým stádom tak ideme niekoľko hodín. Medzi pakoňmi sú aj zebry, je ich ale oveľa menej. Pakone sa pokojne pasú, 95% z nich je otočených rovnakým smerom, občas podídu pár krokov a tým nezadržateľne presúvajú celú túto živú mäsu v smere migrácie, teda v tomto období od Masai Mary k serengetským pastvinám.

Cesta stádo delí úzkym pruhom, ktorý bojazlivým pakoňům pripadá neveľmi bezpečný, keď potrebujú prejsť, čakajú na odvážlivcov, ktorý skočia na cestu prví a svoje lokálne stádo za sebou v úzkom zástupe prevedú. My zatiaľ trpezlivo čakáme.

Čo o migrácii hovorí Wikipedia:

Veľká migrácia. Serengeti je známe svojím mimoriadne veľkým počtom rôznych druhov zvierat a vtákov. Medzi pozoruhodné divy prírody patrí migrácia zvierat, ku ktorej dochádza v Serengeti každoročne medzi decembrom a júnom. Obrovské množstvo zvierat putujú za vodou a potravou v kruhu z 300km vzdialenej kenskej Masai Mary a pokračujú cez Serengeti späť do Kene, kde sa kruh uzatvára a kolobeh tak pokračuje stále dookola už tisíce rokov. Stáda pakoňov sú odhadované na 1,5 milióna kusov zvierat, zebier je približne 200.000 ks a cez 300.000 ks je gaziel Thomsonových. Stádo môže byť aj 40km dlhé. Samozrejme, že takto veľké stáda neujdú pozornosti šeliem, ktorých je v Serengeti dostatok. Súčasťou migrácie je synchronizované rodenie mláďat, keď sa rodí až 50.000 mláďat denne, v priebehu troch týždňov sa narodí 400.000 mláďat pakoňov, zebier a antilop. S tým si neporadia ani  šelmy a príroda si tak zaistila prežitie dostatočného množstva mláďat, ktoré nahradia zhruba rovnaký počet kusov zvierat, ktoré nebezpečnú migráciu neprežijú.

Div prírody

Nikde inde na svete nie je možné vidieť naraz a pohromade toľko cicavcov. Kam až očí dohliadnu, černá sa savana pakoňmi. Oživenou krajinou ideme skoro až do oblasti Seronera. Až keď je holá pláň vystriedaná krajinou s občasnými akáciami a salámovými stromy, stáda zredne. Už sme tak navyknutí na pakone, že iné zvieratá prestávame vnímať a nebyť vodiča Emanuela nechali by sme si uniknúť leviu rodinku odpočívajúcu na strome pri ceste.

TIEŽ POZRIEŤ:  Najobľúbenejšie letoviská Tuniska

Migrujúcu zver nasledujú predátori, ktorí majú uprostred obrovských stád zlaté časy. Po zvyšok roka už tak plné brucha mať nebudú, ale teraz si užívajú časy hojnosti a trávia dni oddychom pred večerným či ranným lovom. A kde by sa odpočívalo lepšie, než v korune stromu, s dobrým výhľadom, kde príjemne ochladzuje mierny vánok (narozdiel od rozpálenej zeme) a kde neotravujú protivné muchy (a nielen tie obyčajné, ale aj nebezpečné tse-tse). Spokojne teda pospávajú na silných vetvách a náš džíp Land Rover je im úplne fuk.

Druhý deň nás čaká celodenné Serengeti. Čím nás asi môže prekvapiť, keď už sme skoro všetko videli v Masai Mare? Uvidíme. Hneď za kempom míňame byvolov Tobi, gazely Thomsonové si ani nevšímame, žirafy sa nám ešte tak neomrzeli, tak si na ne nechávame zastaviť.

Nie sme moc ďaleko, keď prechádzame mostík pri jazierku, včera sme zahliadli nejakých hrochov a dnes tam sú tiež, navyše na protiľahlom brehu prespává celkom slušný krokodíl.

Naše včerajšie stromové levy sa asi presunuli o kúsok ďalej, dnes okupujú starý vyschnutý strom bez lístia, kde ich vidíme ešte lepšie. Gravidná levica s napuchnutým bruchom skáče z ľavej polovice suchej koruny na pravú, tam sa usadzuje a ťažko dýcha s otvorenou tlamou. Pripadá nám nervózna, ale Emanuel nás upokojuje, že sa len chladí v dnešnej horúčave. Hneď sa nám zdá miernejšia, len si ju pohladiť po plyšovej hebkej hlave.

Občas prechádzame zamušeným úsekom, mušky otravujú neuveriteľným spôsobom, sú ich celé mračná. Keď zastavíme, nie sme schopní ani fotiť, pretože ich ataky nevydržíme v pokoji a stále sa musíme ošívať, nevydržíme ani ten zlomok sekundy na stlačenie spúšte. Jedinou obranou je čo najrýchlejšie prejsť inam. Celkom prejdeme najmenej šiestimi alebo siedmimi podobnými úsekmi, trvá to vždy okolo päť predlhých minút. A na jednom úseku obťažujú aj tse-tse muchy.

TIEŽ POZRIEŤ:  Tunisko – Najobľúbenejšie lokality / 3. časť

Kúsok od jazierka, pre bylinožravce v dostatočne bezpečnej vzdialenosti, je uprostred lúky mokrina a k nej mierime. Emanuel niečo objavil ďalekohľadom a vyzerá natešený, asi niečo zaujímavé. Čo sme ešte nevideli zblízka a v pokoji? Gepardy! Tu sú, a hneď štyri. Aj keď sa to nesmie, zvezie nás Emanuel až priamo k nim, síce ich trochu znervózňujeme, ale nakoniec nás vyhodnotia ako neškodných a nenechajú sa rušiť, len po očku sledujú, či na ne nevymýšľame nejakú pascu.

Gepardy naše dopoludňajšie safari prakticky ukončili. Slnko je vysoko, v poludňajšej páľave všetky zvieratá oddychujú ukryté. Emanuel síce obchádza tzv. kopje, skupiny balvanov tvoriace malé pahorky, ktorých tieň občas priťahuje zver, nič už nenachádzame, hoci krajina nám silne pripomína scenérie z Volania divočiny a kraj levice Elsy. Nakoniec berieme za vďaku aj veľkým samcom paviánov a agamy na jednej z kopjí. To už sme ale skoro na dohľad od lodge a obeda.

Večerné divadlo

Popoludní, či skôr k večeru, vyrážame znovu do prírody. Teraz naozaj nečakáme, že by nás mohlo niečo prekvapiť, chceme si užívať prechádzky prírodou a nezaťažovať sa fotením. Človek mieni a Afrika mení – prechádzame okrajom národného parku, kde už môžu rásť stromy a kríky, krajina tým získava na zaujímavosti, tak nejako si každý podvedome predstavuje pravú Afriku. Večerné osvetlenie k foteniu priamo nabáda.

Zrazu prichádzame ku skalnatému pahorku, veľkosťou už vyrasteného z kategórie nízkych kopjí, Emanuel ďalekohľadom z diaľky kontroluje situáciu a ukazuje nám hemženie na svahu pahorku. Na plošinke pod vrcholom skôr tušíme, než skutočne vidíme niekoľko žltkastých škvŕn, ktoré sa sa skracujúcou vzdialenosťou mení na štíhle telá levov. Naraz väčšie levy miznú, a keď sa dostaneme dostatočne blízko, hľadí na nás z plošinky párik levíčat, skoro sa nechce veriť, že sú živé, pripomínajú skôr plyšáky z hračkárstva.

Dospelé levy sa zatiaľ presunuli na vrchol útesu a tam sa vyhrievajú v posledných lúčoch slnka mieriaceho nezadržateľne k západnému obzoru. Len jedna samica zostáva v strehu stáť na hrane a sleduje situáciu pod sebou, má nádherný výhľad. Silueta slnkom nasvietenej levice nad šeriacou sa krajinou vyzerá až neskutočne. Celá scéna vyzerá ako naaranžovaná. Takto namaľovaný obraz by sa nebezpečne blížil klasickej predstave gýča. A to sme už pôvodne mali schované aparáty. Dlho sa nemôžeme odtrhnúť, musíme sa však vrátiť do zotmenia. Emanuel otáča auto a ponáhľa priamou cestou späť do kempu.

TIEŽ POZRIEŤ:  Sharm El Sheikh: Egyptská destinácia, ktorá nadchne nielen potápačov

Ráno vstávame veľmi skoro, ešte pred raňajkami vyrazíme na miesto blízko lodge, kde budeme pozorovať východ slnka nad savanou. Emanuel tu nie je prvýkrát, vie, kam zájsť, aby umelecký dojem bol najvyšší. A najúžasnejšie predsa pôsobí východ slnka medzi dážníkovými akáciami. Prichádzame práve včas, aby sme stihli začiatok predstavenia. Obzor prechádza postupne z temne fialovej do jemnejších odtieňov až po ružovú, naraz sa nečakane zafarbí do oranžova a už sa začína dvíhať nad trávnatými pláňami na obzore obrovská oranžová guľa ranného slnka.

Nevieme, či jasať alebo len dojato mlčať. Tak chvíľu výskame a chvíľu mlčíme. Úžasné divadlo prírody.

Keď sa po nejakej polhodinke preberieme z tranzu, vraciame sa pomaly na raňajky. Nijako neponáhľame, pozorujeme nad krajinou teplovzdušné balóny Tanzánskej vzduchoplavby, balónové safari by nás tiež lákalo, ale $450 za 90 minút letu nám príde ako prehnaná suma. A ešte by sme nemali tie úžasné zábery z východu slnka nad Serengeti.

Po ceste pred nami si pokojne vykračujú tri levy, nedajú sa rušiť a my ich ani rušiť nechceme. Po chvíli z cesty odbočia do trávy a letiacemu balónu venujú presne rovnakú pozornosť ako nášmu autu. Teda žiadnu.

Čas návratu

V kempe rýchlo balíme posledné veci, mrkneme na pasúce sa byvoly pod oknami izby, naraňajkujeme sa a veľmi neradi Seronera opúšťame. Za miestnu faunu sa s nami symbolicky rozlúči byvol Tobi, čaká nás rovnaká cesta ako doteraz, len opačným smerom.

Opäť sledujeme nekonečná stáda migrujúcich pakoňov a zebier, na hranici národného parku prosíme Emanuela aby zastavil: jedna z hyen pri ceste sa dusí, asi jej v krku uviazla kosť a nemôže ju vydáviť. Buď je gravidná, alebo prežraná, brucho má poriadne zaguľatené. Nechávame ju jej osudu a mierime k masajskej dedine za Olduvaií, kde máme sľúbenú návštevu.

[/subscribe_to_unlock_form]

Pridaj komentár

Don`t copy text!
%d blogerom sa páči toto: